Prečo oslavovať MDŽ a aký darček je najvhodnejší

Vy, muži, nás niekedy priveľmi ľúbite. Chcete nás ochraňovať. Aj pred sto rokmi ste sa o nás báli. V domácnosti sme boli predsa v bezpečí, a vzájomná láska a porozumenie zaručovali, že sa ani naše politické predstavy nelíšili. Chceli sme predsa to isté, šťastie a spokojnosť, a nie rozbroje.

Ku dňu žien som už dostala darček. Nepoznám odosielateľa, ale on mňa tuším veľmi dobre. Asi som to v diskusii prepískla, ups, pardón. A tak mi nechtiac poskytol dôležitú a zároveň trochu ezotericky konšpiratívnu informáciu: Keďže ho chcem ignorovať, som Megasliepka. ONI to o mne VŠETCI dávno VEDIA, len to NEMÔŽU nahlas povedať. (Nepovedali mi to práve?) A samozrejme mám hneď zavolať Tomáša Bellu, ktorý sa zrazu stal mojim kamošom, aby HO zmazal.

Sliepka. Častá urážka pre ženy, používaná tak mužmi, ako aj ženami. Áno, najcennejšie na sliepke sú prsíčka a stehienka. A ešte jej materský cit. Hoci pri ochrane svojich mláďatiek vie byť aj agresívna. Keď už „nenesie“, maličká hlavička s maličkým mozočkom sa odfiknú, a my sa nemusíme pozerať na jej primitívne hrabanie. Aj tak hrabú všetky len k sebe, však.

Čo sa budem pretvarovať, dotklo sa ma to. Nemohla som ani zavolať priateľovi, aby ma potešil. Môj priateľ, (väčšinou ho oslovujú manžel), ma totiž pred blogovaním varoval. Pred častými negatívnymi reakciami. Bál sa o mňa, ale ja už dlhšie nepovažujem hyperprotektivitu za výraz lásky. (Bola som vtedy z neho sklamaná asi ako tie ženy z 19. storočia, ktoré chceli voliť, či pracovať.)

Len ty sama rozhoduješ, čo ťa urazí, povedal ktosi iný dávno. A tak som sa rozhodla zo svojho života vymazať aspoň niekoho, kto mi život znepríjemňuje naozaj. Niekoho, kto si vyhliadol moju starú e-mailovú adresu a jeho konanie vnímam ako skutočne ohrozujúce. Spam nečítam, neznáme prílohy neotváram, a keď mi "známi z adresára" začali posielať zavírenú poštu, antivirák ju zachytil. Ale keď ma kontaktoval akýsi Rambo, aby som mu k „tým obrázkom“ , ktoré mu tak aktívne posielam, dala aj heslo, rozhodla som sa adresu zrušiť. Stále som ju však mala aktívnu, lebo som na nej mala uložený kopec starej pošty, ktorá sa nedala jednoducho exportovať.

Začala som si kopírovať vzácne správy. Väčšina bola pre mňa ako nová. Boli z časov, keď sa priateľ (pardón, manžel) tváril, že vtipkuje, keď vymýšľal výrazy ako „najľúblivejšia“, a keď podľa vlastných slov „rozprával pri pive kamošom šesť hodín len o mne, na čo oni nadránom prišli na múdry záver, že by sa mal oženiť“. Čítala som ich a pred definitívnym zmazaním z pošty opatrne ukladala na hard disk, každú viackrát.

Tak ma malé poníženie prinútilo postarať sa sama o seba a poviem vám, ešte stále som v povznesenej nálade. Keby som sa mala dnes znova rozhodnúť, urobila by som všetko znova. Znova by som sa vydala za najlepšieho priateľa, mala s ním s tou istou radosťou dcérku. Začala by som aj blogovať. Môj diskusný príspevok by bol rovnaký: rovnako tvrdý, uštipačný, možno ironický, možno dokonca sexistický a hlúpy. Vravím si, každý robí chyby. Aj by som sa ospravedlnila, ale nieto komu (navyše by som aj ja čakala ospravedlnenie a odhadujem, že tu by sme sa nezhodli).

Som vďačná za právo robiť chyby, hoci je to občas nepríjemné až nebezpečné. Preto si na MDŽ niečo otvorím a nebude to nič tak abstraktné, ako je nová téma. Skôr bude obsahovať nejaké percentá. Ale nie, nie peňažný účet... Možno nejaké hriešne drahé vínko a on si dá pivo, rovnoprávnosť nie je rovnostárstvo, všakže...




Ešte drobnosť, ale potešila: dvaja mladí blogeri, jeden ako druhý , deň pred MDŽ sľubujú svojim láskam umyť riady. Nuž, ak to nie je len nová verzia bozkávania lemu šiat dámy (v úcte, poníženosti a neskonalom obdive voči tej, ktorú máš hľadať za všetkými vecami), ale „slovo do bitky“, tak môžem povedať: vy, muži, nás viete niekedy tak potešiť! Aj inak, samozrejme, ale aj takto, hmm.